Celostné vzdelávanie
Hlavným cieľom pedagogiky Živej školy je všestranný a harmonický rozvoj detí. Ako hovorí spoluzakladateľka Živej školy a finalistka ceny Učiteľ Slovenska 2020 Miroslava Okuliarová: „Deti sa snažíme rozvíjať celostne, nielen ich dopovať informáciami. Pre nás je smerodajné, aby deti boli živé a aby boli nielen chodiacimi hlavami, ale mali aj ruky a srdce“. Okrem tradičných akademických predmetov sú preto súčasťou vyučovania a učebného plánu i ručné práce, remeselné činnosti a umelecké predmety. Niektoré deti sú inteligentné predovšetkým v hlave, iné môžu byť inteligentné v rukách (schopní kresliči či maliari) či v nohách (schopní gymnasti či tanečníci). Iné dokážu byť veľmi empatické a majú schopnosť porozumieť iným. Všetkým patrí uznanie a všetky latentné schopnosti je potrebné harmonicky rozvíjať. Pedagogika Živej školy pracuje v intenciách tzv. humanistického a na celok osobnosti zameraného vzdelávania. Jej cieľom nie je rýchla špecializácia, ale celostný ľudský rozvoj.
Antropológia a poznanie vyvíjajúceho sa dieťaťa
Aby bolo možné rozvíjať dieťa celostne, je potrebné poznať, aké prejavené a latentné schopnosti deti majú, ako sú vzájomne prepojené a v akom období vývinu sa u dieťaťa prebúdzajú. Dieťaťu primeraná pedagogika si tak zakladá na dobrom porozumení človeku v jeho vývinových premenách. Hlavným pilierom pedagogiky Živej školy je preto systematické štúdium antropológie a vývinovej psychológie. Inšpiráciou pre štúdium predstavuje predovšetkým waldorfská pedagogická antropológia, charakteristická dôslednou aplikáciou vývinovej psychológie v pedagogickej praxi a snahou o neredukcionistický a holistický prístup k človeku. Pedagógovia Živej školy sa usilujú v jednotlivých fázach vývinového procesu dieťaťa prinášať adekvátny vzdelávací obsah veku primeranými metódami. O hlbšie antropologické a psychologické poznanie sa učitelia neusilujú s cieľom, aby ho potom učili deti, ale aby sa z nich vďaka tomuto poznaniu stali lepší učitelia schopní adekvátne reagovať na vzniknuté pedagogické situácie.
Pedagogika vzťahu a dlhodobé pôsobenie triedneho učiteľa
Najlepšie sa učebná látka odovzdáva deťom vtedy, ak má učiteľ aspoň trochu rád to, čo učí – ak má k látke osobný vzťah. Ešte otvorenejšie však deti od učiteľa látku prijímajú, ak má vzťah k nim samým, ak sa učiteľ snaží deti poznať, porozumieť im v ich špecifickej situácii vo vývinovom procese, ich biografickému a rodinnému zázemiu a pod. Učiteľ Živej školy sa snaží vedome pracovať na tom, aby si vytvoril k deťom vzťah a oni sa vzdelávali v prostredí láskyplného ľudského záujmu. A to nielen krátkodobo. Preto triedny učiteľ pokračuje so svojou triedou aj na druhom stupni a má tak možnosť spoznať deti hlbším spôsobom, sledovať ich psychofyzické premeny a pokroky vo vyučovaní. Vyučovanie môže lepšie prispôsobiť pomerom triedy, pretože presne vie, čo a v akej miere učil v nižších ročníkoch a na čo môže plodným spôsobom nadviazať. Aj keď jeho pôsobenie na druhom stupni začne byť sprevádzané odbornými učiteľmi, je to on, kto najlepšie dokáže prepájať oddelené predmety do integrálneho celku a objavovať so žiakmi medzipredmetové súvislosti. Je zárukou stability a toho, že nestojí pred deťmi ako špecialista, ale ako učiteľ snažiaci sa o integritu poznania a integritu vlastnej osobnosti.
Motivácia a nadšenie
Pedagogika uplatňovaná v Živej škole si zakladá na snahe o prebudenie vnútornej motivácie k učeniu. Nechce, aby primárnou motiváciou k učeniu bol tlak zvonku či už v podobe dosiahnutia očakávaných testových výsledkov či strachu z vízie zlého uplatnenia sa v profesijnom živote. O vnútornú motiváciu sa usiluje prinášaním vzdelávacieho obsahu adekvátneho veku dieťaťa. Zároveň sa pedagógovia snažia o poznanie svojho predmetu a učebnej látky v takých súvzťažnostiach, ktoré im umožní pocítiť nadšenie z poznávania sveta i prenesenie tohto entuziazmu na žiakov. Človeka, históriu, prírodu i svet ako taký odhaľuje učiteľ ako zmysluplný a zaujímavý a i u dieťaťa chce prebudiť záujem o svet a radosť z poznávania.
Vyučovanie ako umelecká tvorba
Tak ako hudobník komponuje svoje dielo, tak aj na prípravu a realizáciu vyučovania možno nahliadať ako na umelecké dielo. Učiteľ premýšľa, čo a do ktorej časti hodiny zaradiť, aké materiály a výrazové prostriedky použiť a pod. – skladá a komponuje vyučovanie. Ide o dielo vlastné a vždy nanovo vytvárané. Tak sa napríklad učiteľ snaží nevyučovať rovnaké témy rovnakým spôsobom, ale pokúša sa už raz učené učivo obohatiť o nové poznatky či o novú formu. Nejde mu o to, aby v danom diele vyjadril expresívne svoju osobnosť, ale aby dielo bolo adekvátne prispôsobené konštitúcii konkrétnych žiakov v konkrétnej triede – ich temperamentu, fáze vývinu a pod. Učiteľ hľadá individuálnu cestu k publiku – k deťom. Ak už nestojí len na začiatku svojej učiteľskej kariéry, tak jeho ideálom nie je niekým iným vytvorená hodina či už podľa učebnice či metodických materiálov, ktorú by on len odkopíroval a administroval v triede. Učiť len podľa predpripravených materiálov a metód nie je živé. Všetky metodické materiály, učebné plány a učebné pomôcky, vrátane vlastných minulých materiálov a príprav, slúžia len ako inšpirácia pre tvorbu nového diela – stvoreného unikátne pre konkrétnu triedu s jej špecifikami v konkrétnom čase.
Vzdelávanie a osobný rozvoj učiteľa
Pedagogické vzdelanie nie je niečo, čo človek môže nadobudnúť a potom vlastniť. Učiteľ nikdy nie je hotovým učiteľom, ktorý by sa nemal čo učiť a čo na sebe rozvíjať. Neustála práca na vlastnom sebapoznaní či na lepšom poznaní svojho oboru je základným predpokladom pre kompetenciu byť učiteľom. Kto sa učí, môže učiť. Či už prostredníctvom pedagogických seminárov či samoštúdiom si učitelia neustále osvojujú nové poznatky a schopnosti, vymieňajú skúsenosti a získavajú novú inšpiráciu pre svoju prácu.