Epochové (blokové) vyučovanie
Predmety zamerané na poznávanie sveta a náročnejšie na mentálne kapacity (matematika, slovenský jazyk, fyzika, chémia, biológia, dejepis a pod.) sú vyučované v cca 105 minútových ranných blokoch, v tzv. epochách. Jedna epocha, napr. matematiky, sa vyučuje v bloku každý deň ráno po dobu troch až štyroch týždňov. Potom nasleduje niekoľko týždňová epocha iného predmetu. Vyučovanie istého predmetu tak prebieha v niektorom mesiaci veľmi intenzívne. Žiaci sa určitej téme venujú každý deň, čo im umožňuje sústredenú koncentráciu na danú tému a jej hĺbkové preniknutie. Po rannom epochovom bloku nasledujú tradičné 45 minútové hodiny iných predmetov zamerané viac na precvičovanie zručností (napr. cudzie jazyky) a remeselných, pohybových či umeleckých schopností. Tieto predmety sa opakujú každý týždeň v niektoré dni, ako je to známe z tradičného školského rozvrhu.
Rytmus vo vyučovaní
Život sa odohráva v striedaní a v rytme – či už v rytme nádychu a výdychu, bdenia a spania a pod. Rytmus je aj adekvátnou formou pre štruktúru vyučovania. Tak ako nie je zdravé jednostranne sa venovať jednej aktivite a preťažovať svoj organizmus, tak aj vo vyučovaní nie je dieťaťu primerané, ak je jednostranne orientované na jednu metodickú aktivitu či formu výučby (a je jedno, či už ide o frontálnu výučbu alebo diskusiu so žiakmi). Preto aj hlavné epochové vyučovanie je zložené z rôznych častí a fáz a striedajú sa v ňom rozličné činnosti a formy vyučovania. Niektoré činnosti a formy vyučovania oslovujú viac kognitívne schopnosti, iné motorické či emocionálne, niektoré sú viacej relaxačné, iné vyžadujú intenzívnu koncentráciu. Cieľom je, aby aj „vyučovanie dýchalo“ a bolo živé – neustrnulo v jednostrannosti.
Od zážitku k poznaniu
Vyučovanie v Živej škole nechce byť len teoretické a akademické. Deti by mali svet nielen teoreticky poznávať, ale predovšetkým zažívať, vnímať ho a mať s nim široké skúsenosti. Dobré základy pre poznanie sa tvoria vtedy, ak zážitok veci predchádza jej teoretickému a pojmovému uchopeniu. Deti, ktoré by sa v ranom veku nikdy nehojdali na hojdačke, by len s ťažkosťami vo vyšších ročníkoch hľadali porozumenie pre fyzikálne zákonitosti spojené s hojdaním (kmitanie a zákonitosti kyvadla atď.) Preto sa pedagogika Živej školy snaží poskytnúť deťom širokú paletu zážitkov a zmyslových skúseností spojených s nejakou vecou, než dôjde k ich pojmovému preniknutiu. Aj vývojová psychológia ukazuje, že schopnosti abstrakcie sa u detí objavujú až postupne. Najskôr sa učíme hovoriť, až v neskoršom veku objavujeme gramatické pravidlá reči. Preto aj v Živej škole deti najskôr spievajú a hrajú na flautu, a až neskôr (od 3. ročníka) prichádza hudobná teória a pod. A na druhom stupni je vyučovanie štruktúrované tak, že experiment či pozorovanie (teda zážitok s vecou) predchádza pojmovému uchopeniu fyzikálnej či inej zákonitosti. Pedagogika Živej školy však nie je výlučne „zážitkovou pedagogikou“, ale zážitok a jeho pojmové uchopenie tvoria dve nevyhnutné súčasti poznania. Bez prítomnosti oboch prvkov je vyučovanie buď suché, alebo chaotické a nekoncepčné.
Tradičné kurikulum i nové predmety
Učebný plán Živej školy waldorfského typu obsahuje všetky tradičné predmety klasickej školy s tým rozdielom, že etickú výchovu sa nesnaží budovať ako samostatný predmet, ale výchovu k cnostiam, sociálnemu a etickému správaniu sa pokúša integrovať do všetkých predmetov. Väčší dôraz ako na tradičných školách je kladený na umelecké a pohybové aktivity. Oproti tradičnému učebnému plánu obsahuje učebný plán Živej školy aj nové predmety – a to eurytmiu (umelecko-pohybová výchova) a kreslenie foriem (grafomotorické cvičenia a geometria voľnej ruky).
Učebnice a iné pomôcky
Pilierom pedagogiky Živej školy je vzťah a osobný kontakt medzi učiteľom a žiakom. Učebnice tradičného typu, no i audiovizuálne pomôcky vrátane najnovších technológií tento kontakt oslabujú. Ponúkajú prefabrikovaný pohľad na svet, ktorý pôsobí anonymne, pretože učebnice a obdobné pomôcky sú výsledkom výskumu, úsudkov a usporiadania myšlienok, ktorých autorom nie je učiteľ. Niekedy i znemožňujú prispôsobenie látky potrebám triedy (napr. ak učebnica obšírne rozvíja istú látku a inú – vhodnejšiu pre danú triedu – spomína len okrajovo). Učiteľ na Živej škole používa učebnice pre seba ako zdroj inšpirácie, no neviaže sa len na ne. Inšpiruje sa rôznymi odbornými a umeleckými zdrojmi, ktoré necháva na seba pôsobiť, posudzuje ich relevanciu, odbornosť a estetickú kvalitu. Z nich vytvára vlastné dielo (vyučovaciu hodinu), ktoré sprostredkováva žiakom skrz vlastnú osobnosť a živé slovo. Okrem toho sa samozrejme vo vyučovaní používajú aj pracovné zošity, čítanky, vytlačené obrázky, texty, prezentácie a v niektorých predmetoch i samotné učebnice. Učitelia sú si však vedomí, že najlepší „nástroj“ je človek a jeho osobnosť, a že predovšetkým tento nástroj je potrebné rozvíjať a učiť sa s ním narábať.
Podpora imaginatívnych schopností
Orálna tradícia predchádzala v jednotlivých kultúrach tradíciu písomnú. Ľudia si skôr rozprávali príbehy a bájne obrazy, než ich začali zaznamenávať. Arnold Gesell ukázal, že záujem amerických detí o obrázkové seriály sa prebúdza asi v šiestich rokoch, vrcholí okolo ôsmeho či deviateho roku a začína upadať od cca desiateho roku. Potreba detí vžívať sa do obrazov je takmer nenasýtiteľná. V Živej škole je preto pravidelnou súčasťou vyučovania rozprávanie príbehov. V prvom ročníku sú to rozprávky, v druhom legendy a bájky, v treťom ilustratívne príbehy zo Starého zákona, v štvrtom severská mytológia a pod. Tieto sú dopĺňané ilustráciami či kresbami na tabuli. Príbehy nie sú podávané pomocou audio-vizuálnych technických pomôcok, ale prostredníctvom živého slova zo strany učiteľa (a neskôr i prostredníctvom čítania kníh). Deti si pri počúvaní príbehu sami predstavujú a vo fantázii dotvárajú počuté slovo. Tým sa podporuje ich obrazotvornosť, ktorá je v dnešnej dobe oslabovaná digitálnymi médiami. Obrazovkové médiá ponúkajú hotové obrazy, ktoré deti len pasívne prijímajú. Živé slovo učiteľa dáva žiakom možnosť byť aktívnymi vo svojej obrazotvornosti.
Medzi ďalšie metodické a didaktické prvky pedagogiky Živej školy patria
- dôraz na medzipredmetové súvislosti a projekty
- slovné hodnotenie a spätná väzba uprednostňované pred známkovaním
- objaviteľský prístup pri poznávaní prírodných zákonitostí
- vlastné zaznamenávanie si látky a tvorba tzv. epochových zošitov
- so zvyšujúcim sa vekom budovanie kritického myslenia a podpora tvorby vlastného názoru