Čo sa v Živej škole vyučuje?
Rodičov i vonkajší svet prirodzene zaujíma, čo sa na škole vyučuje a aké výkonové štandardy si škola stanovuje. Tieto informácie sú bežne súčasťou dokumentov školy, a to konkrétne tzv. školských vzdelávacích programov (niekedy nazývaných aj učebné plány či všeobecne kurikulum), ktorých súčasťou sú učebné osnovy.
Vlastné vzdelávacie programy majú vo svete aj školy, v ktorých sa uplatňuje waldorfská pedagogika. Waldorfský učebný plán je jeden z najprepracovanejších učebných plánov s viac ako storočnou históriou, vrátane jeho vnútornej a vonkajšej kritickej reflexie. Tento plán si zakladá na dôslednej aplikácii vývinovej psychológie a zosúladení preberaných obsahov a použitých metód s vývinovými potrebami a schopnosťami dieťaťa v príslušnom veku. Oproti tradičnému vzdelávaciemu programu je waldorfský učebný plán charakteristický svojou pestrosťou a šírkou záberu, keďže okrem tradičných predmetov sa v ňom kladie veľký dôraz aj na umelecké a remeselné činnosti. Jeho hlavným zámerom je celostný rozvoj dieťaťa a na ten je zameraná aj v pláne rozvrhnutá učebná látka. Jej osvojenie nie je cieľom samým o sebe, ale jednotlivé obsahové témy vyučovania majú za cieľ rozvíjať príslušné schopnosti a kompetencie vyvíjajúceho sa dieťaťa, ktoré dokáže uplatniť v každodennom osobnom, spoločenskom a neskôr i v profesijnom živote.
Písomná podoba vzdelávacieho plánu waldorfských škôl sa vyvíjala postupne v jednotlivých desaťročiach (R. Steiner 1919, C. Heydebrand 1925, K. Stockmeyer 1969, T. Richter a kol. 1995, M. Rawson 2000). Má tiež rôzne lokálne verzie. V stredoeurópskych podmienkach predstavuje najrozšírenejšiu a najpodrobnejšiu verziu waldorfského vzdelávacieho plánu kolektívne dielo z r. 1995 s názvom Vzdelávací plán pre 1. až 12. ročník waldorfskej školy – Pedagogická koncepcia a vzdelávacie ciele, známy aj ako tzv. Richterov plán (pomenovaný podľa hlavného garanta projektu). Okrem toho existujú rôzne špecializované programové publikácie venujúce sa obsahom jednotlivých predmetov v jednotlivých ročníkoch. Na Slovensku bol v roku 2014 po predošlom dvanásťročnom experimentálnom overovaní schválený waldorfský vzdelávací program, ktorý je adaptáciou uvedeného waldorfského plánu na slovenské pomery a štátne požiadavky.
Vzdelávacie programy majú aj tradičné, newaldorfské školy, keďže je to ich zákonná povinnosť. Na Slovensku je obsah vyučovania stanovený zákonom, resp. záväzným dokumentom, tzv. štátnym vzdelávacím programom (a jeho inovovanými odnožami). Ten si jednotlivé školy môžu čiastočne prispôsobiť na svoje pomery a pretaviť ho v školský vzdelávací program, ktorého súčasťou sú i učebné osnovy. Obsahové a výkonové štandardy Živej školy sú tak výsledkom kompromisu medzi waldorfským programom schváleným v r. 2014 a štátnym (resp. školským) vzdelávacím programom ZŠ Mostná.
Úloha a význam vzdelávacieho plánu (kurikula)
Základný rozdiel medzi tradičným štátnym vzdelávacím programom a waldorfským učebným plánom nie je ani tak v obsahu vyučovaných tém, ako v úlohe a vo význame, ktorý učitelia a organizační zamestnanci na tradičnej a waldorfskej škole vzdelávaciemu plánu prisudzujú. Na rozdielnom ponímaní významu vzdelávacieho plánu je badateľný základný rozdiel medzi tradičnou a waldorfskou školou, ako i rozdiel v ich pedagogickom prístupe.
Nie je explicitne stanovené, v akom vzťahu stojí učiteľ na tradičnej škole voči štátnemu vzdelávaciemu programu a obsahovým štandardom v ňom obsiahnutých. Keďže však štátny vzdelávací program predstavuje normu stanovenú zákonom (§ 6 zákona č. 245/2008 Z. z.), ktorá slúži na hodnotenie výsledkov dosiahnutých žiakmi (§ 6c) a je východiskom pre tvorbu školského vzdelávacieho programu, súlad ktorého s uvedenou normou kontroluje Štátna školská inšpekcia (§ 13 ods. 14 písm. a) zákona č. 596/2003 Z.z.), dá sa úloha štátneho, resp. školského vzdelávacieho programu nepriamo charakterizovať. Zjednodušene povedané, školou rozpracovaný štátny vzdelávací program predstavuje pre učiteľa akýsi vopred stanovený cieľ vzdelávania, a to aj v podobe obsahových a výkonových štandardov určených pre jednotlivé ročníky, ktoré sa učiteľ snaží priebežne sledovať, napĺňať, a ktorých napĺňanie sa v jednotlivých triedach kontroluje (skúšaním, testami a inými formami kontroly). Ide teda o istý vopred určený cieľ, predpísanú normu, ktorú sa učiteľ snaží splniť a jednotlivé deti i svoje vyučovanie prispôsobiť očakávaniam vychádzajúcim z tejto normy. Hoci sa jednotlivý učiteľ mohol v minulosti na tvorbe tejto normy čiastočne podieľať, tak predsa len táto norma stojí voči nemu ako niečo vonkajšie, ako niečo určené právne záväznými a vynútiteľnými dokumentmi, ako niečo, čo učiteľ prijíma, podriaďuje sa tomu a na základe plnenia a neplnenia čoho je sám hodnotený, prípadne je hodnotená i celá škola. Učiteľ sa často uspokojuje s úlohou administrátora, ktorý sa snaží látku predpísanú „zhora“ (či „zvonku“) odovzdať žiakom a na tom neraz zakladá aj motiváciu k učeniu: látku je nutné si osvojiť, keďže tak to stanovuje zákon. Učiteľ môže urobiť prioritou svojho prístupu harmonický vývoj dieťaťa a jeho pripravenosť na život, pri sledovaní tohto cieľa sa však nesmie odchýliť od normy stanovenej zákonom.
„Čo budeme vyučovať a ako budeme vychovávať, to by sme mali čerpať iba z poznania vyvíjajúceho sa človeka a jeho individuálnych vlôh.“
Rudolf Steiner, zakladateľ waldorfskej pedagogiky
Naproti tomu výukové obsahy waldorfského vzdelávacieho plánu nemajú ambíciu byť vopred stanovenou normou, napĺňanie ktorej by bolo znakom dobrého vyučovania. Omnoho smerodajnejšie sú pre učiteľa vývinové schopnosti a kompetencie dieťaťa, ktoré má v programe uvedená učebná látka rozvíjať a ktoré stoja v pozadí a sú východiskom učebného obsahu waldorfského vzdelávacieho plánu. Látka a obsahová náplň programu je učiteľovi inšpiráciou a navigáciou pri vlastnom tvarovaní vyučovania. Pre učiteľov školy waldorfského typu nie je pri výbere obsahu a metód vyučovania na prvom mieste vopred určený vzdelávací plán, ale konkrétne dieťa, resp. trieda plná konkrétnych detí v konkrétnom veku. Učiteľ sa spolu so zvyškom pedagogického zboru cvičí a cibrí v pozorovaní a poznávaní vývinových a konštitučných špecifík jednotlivých detí a im sa pokúša prinášať veku, zrelosti a konkrétnej konštitúcii dieťaťa a triedy primerané obsahy pomocou adekvátnych metód. Ideálom nie je učiteľ, ktorý napĺňa a dobre administruje vonkajšie normy (vrátane vlastných minulých noriem), ale učiteľ aktuálne tvoriaci vlastné normy na základe poznania konštitúcie konkrétnych detí v konkrétnej triede. Učiteľ sa snaží byť tvorcom vyučovacieho obsahu. Aktívne si vytvára vlastný učebný plán v každom okamihu. Jeho najvyššou mierou sú konkrétne deti tu a teraz, ktoré mu umožňujú dynamicky prispôsobiť pôvodný plán aktuálne poznaným vývinovým potrebám. Učiteľ učí to, čo chápe ako správne a adekvátne na základe poznania vývinovej psychológie všeobecne a konkrétnych detí v triede zvlášť. Pri zdôvodňovaní učiva sa nemusí opierať o to, že „toto sa deti musíme naučiť, lebo to bude na monitorovacích testoch“, ani o žiadne „toto musím prebrať, pretože to povedala veľká pedagogická osobnosť (vrátane Rudolfa Steinera)“. Normou je učiteľovi dieťa samo, jeho zdravý vývin, rozvoj jeho schopností a osobnostných kompetencií a záväzok pripraviť dieťa na reálny život.
„Každý učiteľ musí pracovať s nejakým učebným plánom. Pre waldorfského učiteľa to platí o to viac, že učebný plán sa musí vytvárať, aktualizovať a realizovať v neustálom dialógu s rozvíjajúcim sa dieťaťom alebo mladým človekom: dieťa samo je učebným plánom. (…) Z tohto hľadiska by mali byť mnohé pedagogické, didaktické a metodické odkazy Rudolfa Steinera pre waldorfského učiteľa dostatočným podkladom na to, aby si mohol vytvoriť vlastný učebný plán. Nikto by nemal byť od tejto práce oslobodený! (…) V nádeji, že sa každému pedagógovi – umelcovi podarí z mŕtvej formy vytvoriť niečo živé, vytvoriť si vlastnú formu, vlastný obraz učebného plánu, sme sa predsa len odhodlali k tomuto pokusu o stelesnenie vzdelávacích cieľov a návrhov obsahov vyučovania.“
T. Richter, hlavný autor waldorfského učebného plánu z r. 1995
Význam a úloha waldorfského vzdelávacieho plánu je teda pre rodičov predovšetkým informačná a pre učiteľov inšpiračná. Dáva rodičom a vonkajšiemu svetu možnosť vytvoriť si predstavu o tom, čo sa deti na waldorfských školách v priebehu školskej dochádzky učia a aké kompetencie učitelia rozvíjajú. Obsahy vyučovania waldorfského vzdelávacieho plánu však nie sú ideálom ani vopred určenou normou, ktorú by sa učiteľ pokúšal doslova napĺňať. Ide skôr o dodatočný záznam toho, akú podobu môže mať výučba a aké obsahy vyučovania sa preberajú v jednotlivých ročníkoch, ak vyučovanie vychádza v prvom rade z dôsledne aplikovanej všeobecnej psychológie s prihliadnutím na konkrétne deti. Nejde o predpis, pri ktorom by bola výučba tým kvalitnejšia, čím by sa na tento predpis viac podobala. Je to skôr zápis, isté zaznamenanie už uskutočnených výučieb a ich priemerný obraz. Tento zápis môže byť pre učiteľa inšpiráciou, pomôckou, orientáciou, príkladom ako rozvíjať určitú schopnosť, nie však nemennou normou a ideálom zneseným „z neba na zem“, ktorý by sa dal vytesať do kameňa a slúžil ako meradlo úspechu.
Učiteľ stojí voči waldorfskému vzdelávaciemu plánu ako prekladateľ voči textu v cudzom jazyku, ktorý sa snaží preložiť a priblížiť domácemu čitateľovi. Dobrý preklad neznamená doslovné preloženie jednotlivých viet. Dobrý preklad vychádza zo snahy o pochopenie myšlienok a ideí tvorcu pôvodného textu. Na základe písaného slova sa snaží prekladateľ postihnúť predverbálne myšlienky autora. Keď tieto myšlienky uchopí, hľadá k nim adekvátne výrazové prostriedky, ktoré sú najbližšie a najzrozumiteľnejšie publiku v jeho kultúrnych podmienkach. Je si vedomý, že jedna myšlienka sa dá vyjadriť rôznymi slovami a spôsobmi. A myšlienkami, ideami v pozadí waldorfského kurikula je dieťa v jeho vývinových premenách. Tým je nutné porozumieť a nájsť pre ne vhodné výrazové prostriedky v konkrétnej triede.
„Musíme k učebnému plánu pristupovať úplne inak. Musíme byť schopní kedykoľvek sami vytvoriť náš učebný plán tým, že sa naučíme čítať v deťoch, čítať, čo potrebujú, v závislosti od ich veku.“
Rudolf Steiner
To, že waldorfský vzdelávací plán má za najvyššiu normu dieťa, neznamená, že by vzdelávacie obsahy boli v ľubovôli učiteľa a on mohol sledovať iné ciele ako pripravenosť dieťaťa na život. Učiteľova ľubovôľa je totiž obmedzená vecou samou, a to učebným plánom vpísaným do dieťaťa. Naučiť sa písať, počítať, poznať dejiny, prírodu, svet techniky atď. je niečo, čo je votkané v prirodzenosti dieťaťa. Je v prirodzenosti dieťaťa, že si chce osvojiť schopnosti dospelých a svet dospelých obohatiť o vlastný príspevok. Toto je vzdelávací plán detskej prirodzenosti. Tento plán votkaný v dieťati sa musí učiteľ naučiť čítať, a to v jeho konkrétnych prejavoch v jednotlivých obdobiach vývinu a dospievania. A hoci je každé dieťa odlišnou individualitou, predsa sa v ňom prejavujú všeobecné zákonitosti vývinovej psychológie, na základe ktorej sa dá v hrubých obrysoch predvídať, v ktorom ročníku sa deti naučia konkrétne obsahy a dosiahnu príslušné výkonové štandardy.
„Ideálny učebný plán musí vykresliť meniaci sa obraz vyvíjajúcej sa ľudskej prirodzenosti v rôznych vekových obdobiach, ale ako každý ideál i tento stojí proti bohatej realite života a musí sa jej prispôsobovať. K tejto realite patrí mnoho vecí: patrí k nej individualita učiteľa, ktorý stojí pred triedou, patrí k nej samotná trieda so všetkou tou osobitosťou každého jednotlivého žiaka, patrí k nej obdobie svetových dejín a určité miesto na zemi s existujúcimi školskými zákonmi a úradmi – miesto, na ktorom stojí škola, ktorá chce učebný plán realizovať. Všetky tieto danosti modifikujú ideálny učebný plán a vyžadujú si zmeny a dohody; a výchovná úloha, ktorú pred nás stavia bytosť dospievajúceho človeka, sa dá vyriešiť len vtedy, keď sú učebné osnovy pohyblivé a tvárne.“
C. Heydebrand, autorka waldorfského vzdelávacieho programu z r. 1925
A práve v tomto spočíva veľká prepracovanosť waldorfského vzdelávacieho plánu. Okrem prítomnosti obsahových štandardov je totiž postavený predovšetkým na popise zákonitostí vývinovej psychológie dieťaťa. To sú ony prapôvodné idey v dieťati, ktoré učiteľ musí vnímať, aby (ako prekladateľ) dokázal pre ne nájsť primerané obsahy a metódy (výrazové prostriedky). Waldorfský vzdelávací plán popisuje jednak tieto v dieťati žijúce a v čase sa odohrávajúce premeny osobnosti (vývinová psychológia) a taktiež dáva ukážku obsahov, ktoré sú vhodné a adekvátne voči týmto psycho-fyzickým premenám a vývinovým štádiám. Učiteľ nemá začínať na zelenej lúke a znovu sa pokúšať takpovediac „vynájsť koleso“, ale štúdiom vzdelávacieho plánu pedagogických velikánov sa snažiť pochopiť vzťah medzi jednotlivými tematickými obsahmi, ktoré „stanovili“ skúsenejší, a príslušnými duševnými vlastnosťami a kompetenciami, ktoré sa snažili pomocou konkrétneho obsahu oslovovať a rozvíjať. Je veľkým príspevkom waldorfskej pedagogiky, že si jej učitelia už vyše sto rokov kladú otázky ohľadom psycho-fyzických následkov jednotlivých učebných obsahov, resp. predmetov. Aké vlastnosti prebúdzam v dieťati, ak pestujem matematiku? A ako sa mení osobnosť dieťaťa, keď vyučujem dejepis? A ešte konkrétnejšie: aký vplyv na dieťa má vyučovanie čistej algebry a aký vyučovanie geometrie? Ako pôsobí na psychiku dieťaťa vyučovanie starovekých kultúr a ako obdobie baroka? Ako maľovanie a ako šitie? A predovšetkým: aký predmet či látku u konkrétneho dieťaťa alebo celej triedy posilniť, ak sa v nej príliš silno prejavuje flegmatický temperament? Aké obsahy uprednostniť, ak majú deti alebo trieda nedostatok predstavivosti? Aké obsahy a činnosti ubrať či pridať, ak sú deti apatické? A čo ak sú aktívne či hyperaktívne?
Školský vzdelávací program Živej školy ako kompromis
„Učitelia musia pochopiť a posúdiť, čo majú robiť, a nie kopírovať plány hodín od ,majstrov učiteľov‘ (aj keď pre začiatočníkov je to možno nevyhnutný krok). Preto kurikulum nie je niečo dané a hotové, ale je to celok výziev a úloh.“
Martin Rawson – spoluautor waldorfského učebného plánu rozšíreného v Anglicku
K vzdelávaciemu programu tak existujú dva rozdielne prístupy. Na jednej strane stojí waldorfský plán charakteristický svojou otvorenosťou, neukončenosťou, adaptabilitou na konkrétne pomery konkrétnych detí, kde najvyššou normou a kritériom posudzovania úspešnosti je celostný rozvoj detí a ich pripravenosť na život, a na strane druhej vzdelávací program ako školou rozpracovaná štátna norma, ktorú sa učiteľ snaží napĺňať a podľa ktorej je hodnotený jeho výkon i výkon detí. Waldorfský vzdelávací program schválený štátom v r. 2014 je kompromisom medzi týmito dvomi prístupmi. Je to adaptovanie waldorfského učebného plánu na slovenské pomery a štátne požiadavky. Tradičný štátny program v jeho waldorfskom variante sa tak obohatil o niektoré témy a predmety. Zároveň sa však waldorfský program stal normou právneho charakteru, čím sa obmedzila autonómia waldorfského učiteľa pri adaptovaní programu na životné podmienky konkrétnych detí. Zmenila sa aj jeho forma. Zatiaľ čo súčasťou a východiskom waldorfského vzdelávacieho programu je charakteristika vývinových premien v jednotlivých obdobiach dieťaťa, tak štátom schválený waldorfský program sa po formálnej stránke obmedzil len na všeobecnú charakteristiku vzdelávacích cieľov a kompetencií a sústredil sa na popis obsahových a výkonových štandardov pre jednotlivé ročníky.
Školský vzdelávací program waldorfského typu Živej školy vychádza z experimentálne overeného a schváleného programu z r. 2014. Keďže však tento program vznikal v konkrétnych pomeroch súkromnej waldorfskej školy v Bratislave, bolo potrebné ho zosúladiť so školským vzdelávacím programom ZŠ Mostná v Nových Zámkoch, ktorej je Živá škola súčasťou. Rovnako ako štátom schválený program z r. 2014 predstavuje aj školský vzdelávací program Živej školy kompromis medzi dvoma vyššie uvedenými prístupmi.